Kúpele Františka Jozefa

(„Ferencz-József fürdő“ – „Franz Josef Badehaus“)

Samotná myšlienka výstavby honosnej kúpeľnej budovy vychádzala z túžby mladého Ľudovíta Wintera vybudovať niečo mimoriadne, krásne, čo by prilákalo a uspokojilo vysoké nároky bohatej klientely. V Budapešti sa zoznámil s architektom a staviteľom Emanuelom (Manó) Pollákom, ktorý navrhol a vypracoval plány budúcich kúpeľov. Uskutočnenie výstavby si vyžadovalo značné finančné prostriedky. Ľudovítovi Winterovi sa podarilo získať na tento účel miliónový úver. Práce začali v júli 1897 a už začiatkom jari 1898 boli dokončené. Pomenovanie Kúpele Františka Jozefa bola prijaté po vzájomnej dohode medzi nájomcami kúpeľov Winterovcami a majiteľom kúpeľov grófom Františkom Erdődym. Bolo to na počesť panovníka Františka Jozefa I. (panoval v rokoch 1848 – 1916) a budova bola dokončená práve v roku 50. výročia jeho nástupu na trón. Jej oficiálny názov znel v slovenčine „Kúpele Františka Jozefa“, v maďarčine „Ferencz-József fürdő“ a v nemčine „Franz Josef Badehaus“. Na slávnostnom otvorení sa panovník osobne nezúčastnil, ale zastupoval ho jeho vyslanec knieža Fridrich s manželkou a sprievodom. Ľudovít Winter ich ako najvýznamnejších hostí osobne privítal. Pre Piešťany to bola významná udalosť.

Monumentálna hlavná fasáda budovy a jej členenie pripomínala fasády niekdajších zámkov. Interiér bol bohato zdobený a vnútorné technické vybavenie zodpovedalo vtedajším požiadavkám modernej medicíny. Použité materiály, rozmiestnenie, predpokladaný komfort aj vonkajšia parková úprava potvrdzovali snahu o prilákanie najbohatšej klientely. Skĺbili sa tu estetické požiadavky s účelnosťou, hygienickými a prevádzkovými nárokmi. Z dispozičného hľadiska to bol prízemný objekt s pôdorysom obráteného písmena „T“. Priečelie dosahovalo šírku 69 metrov a celková dĺžka z bočného pohľadu bola 62,5 metra (bez vonkajšieho schodiska a nájazdu pre koče). Stred hlavnej fasády bol o niečo vyšší ako bočné krídla, zdôraznený mohutným hranolovým rizalitom so vstupným stĺpovým portálom. Zastrešený bol vysokou manzardovou strechou. Nad hlavnou rímsou sa po obvode nachádzala balustrová atika. Priečelie okrem nápisu „FERENCZ-JÓZSEF FÜRDŐ“ zdobil aj štít s bohatým štukovým dekórom a erbom Erdődyovcov, majiteľov piešťanských kúpeľov. K budove viedol nájazd pre koče a schodisko. Cez vstupný portál sa vchádzalo do haly taktiež s bohatou štukovou výzdobou. V nej sa nachádzali miestnosti pre inšpektora, lekára a pokladňa.

Z haly boli prístupné obe bočné krídla aj hlavný zadný trakt. V oboch bočných krídlach sa nachádzalo po 7 samostatných kabín pre individuálne bahenné a vaňové kúpele. Vchádzalo sa do nich zo spoločnej chodby. Obsluhujúci personál k nim mal prístup samostatnou chodbou z opačnej strany, takže nedochádzalo k rušeniu hostí počas prípravy a údržby jednotlivých kúpeľov. V ľavom bočnom krídle bol vo výklenku umiestnený menší bazén tzv. Kniežací kúpeľ, s plochou 10 m² a vlastnou predsieňou. Vo výklenku v pravom bočnom krídle sa nachádzalo inhalatórium. Vdychovala sa tu do vzduchu rozprašovaná termálna sírna voda. V hlavnom trakte sa nachádzal veľký bazén tzv. zrkadlisko, s plochou 60 m². Okolo neho boli šatne a odpočivárne. Ďalej tu bolo 10 kabín na lokálnu aplikáciu bahna, sociálne zariadenia, sprchy na hydroterapiu, kde sa podávali sprchové masáže, škótske streky a podobne. V zadnej časti budovy boli priestory pre manipuláciu s bahnom, sušiareň, sklady a strojovňa. Objekt bol pomyselne rozdelený na dve polovice, pričom podľa pôvodného plánu bola ľavá časť (kabínky pre individuálne kúpele, šatne, odpočivárne a vstup do zrkadliska) vyhradená pre ženy a pravá pre mužov.

Pri inštalovaní vnútorného vybavenia sa dbalo na požiadavku ľahkého udržiavania čistoty a hygieny. Aby sa zabránilo tvorbe hrdze, boli kovové súčasti buď poniklované alebo vyhotovené z bronzu. Bazény, vane a steny boli vykladané fajansovými kachličkami. Všetky kúpeľné priestory mali automatickú neustálu ventiláciu, ktorá však neprivádzala zvonka studený vzduch, ale už ohriaty na vhodnú teplotu. Vnútorná klíma tak bola stabilná a nezávisela od vonkajších poveternostných podmienok. Čistota a čerstvosť vody v bazéne bola zabezpečovaná ustavičným pritekaním a odtekaním termálnej vody. Keďže budova nestála priamo nad prameňmi, termálna voda sa čerpala elektrickým čerpadlom a privádzala potrubím. Bahno sa tiež dopravovalo. Do všetkých miestností bol samostatným potrubím zabezpečený aj prívod čerstvej pitnej vody. Nová kúpeľná budova bola právom prezentovaná ako najmodernejšia v Piešťanoch.

Avšak napriek všetkému komfortu a pohodliu došlo po niekoľkých rokoch k poklesu návštevnosti Františkovych kúpeľov. I keď boli honosnejšie a vybavené novým zariadením, hostia začali napriek tomu uprednostňovať pobyt v tzv. Starých kúpeľoch (dnešné Napoleonské kúpele), ktorých navyše vnútorné vybavenie v roku 1907 prešlo opravou a modernizáciou. Nevýhoda Františkovych kúpeľov čiastočne súvisela s ich polohou a čiastočne s technickým nedostatkom. Keďže neboli vybudované priamo na vývere prameňov, termálna voda sa čerpala elektrickým čerpadlom a dopravovala dlhým potrubím, čím dochádzalo k jej ochladzovaniu. Bahno sa muselo prepravovať na vozoch za každého počasia a tak sa k hosťom často nedostávalo v predpísanej teplote. Preto rástla ich nespokojnosť a uprednostňovanie Starých kúpeľov, ktoré boli vybudované priamo nad vyvierajúcimi prameňmi termálnej vody. Ľudovít Winter si tento neúspech uvedomil a uznal svoju chybu.

K poklesu obľúbenosti Františkovych kúpeľov výrazne prispel aj ďalší technický nedostatok. Odpadové kanály bazénov a vaňových kúpeľov boli položené príliš nízko a ústili do Váhu. Pri zvýšení jeho hladiny sa riečna voda cez odpadové potrubie dostávala do bazénov, kde sa miešala s termálnou vodou, ochladzovala ju a celkovo znehodnocovala liečebný proces. Bez výrazných stavebných a technických zásahov nebolo možné túto chybu napraviť.

Budova však bola naďalej v prevádzke. Zámer vybudovať luxusný kúpeľ na prilákanie bohatej klientely však Ľudovíta Wintera neopustil. Jeho snaha vyústila do vybudovania moderného secesného komplexu hotela Thermia Palace a Liečebného domu Irma daného do prevádzky v roku 1912. Predošlú chybu už nezopakoval a kúpeľ bol postavený priamo nad vývermi termálnej vody. Jeho prepojenie priamo s hotelom zabezpečilo požadovaný komfort a prílev solventných hostí. Zároveň však znamenalo odsunutie Františkovych kúpeľov do úzadia. Dovtedy najhonosnejšia budova sa takmer prestala využívať na pôvodný účel.

Ľudovít Winter sa však neprestal zaoberať myšlienkou jej využitia pre potreby kúpeľných hostí. Prvé plány, ktoré rátali s mohutnou nadstavbou 2 podlaží, vznikli už v októbri 1913. Avšak následný vojnový konflikt a riešenie akútnejších záležitostí opäť odsunuli túto problematiku načas do úzadia.

Vypuknutie 1. svetovej vojny vyprázdnilo piešťanské kúpele. Riaditeľstvo kúpeľov na čele s Ľudovítom Winterom sa ocitlo v ťažkej situácii a hľadali sa možnosti ako udržať podnik v chode. Napadlo mu ponúknuť služby kúpeľov Ministerstvu vojny. V Piešťanoch sa v spolupráci s Červeným krížom zriadila nemocnica Červeného kríža na liečbu a rehabilitáciu ranených vojakov. V rámci nej bola v spolupráci vedenia kúpeľov s Ministerstvom vojny a Červeným krížom realizovaná stavba liečebného domu Pro Patria, nového objektu na Kúpeľnom ostrove.

Napriek známym technickým problémom bol kvôli nedostatku kapacít využívaný aj objekt Františkovych kúpeľov. Spolupráca s armádou a úspešné vybudovanie nového kúpeľného domu opäť oživili myšlienku na jeho vhodnú úpravu. Keďže Pro Patria bola určená predovšetkým pre mužstvo, chýbal samostatný objekt pre dôstojníkov. Ľudovít Winter tak prišiel s myšlienkou prestavby Františkovych kúpeľov na Ústav pre dôstojníkov (Offiziersheim, resp. Offizierskurhaus). Pri Vojenskom kúpeľnom ústave síce od roku 1909 stál dôstojnícky pavilón Izabela, ale bol od kúpeľov pomerne vzdialený a kapacitne nepostačoval.

Približne v máji alebo júni 1917 poveril Ľudovít Winter architektov Ármina Hegedűsa a Henrika Böhma vypracovaním návrhu ústavu pre asi 50 dôstojníkov, v ktorom by bola možná celoročná prevádzka. Všetky ubytovacie, spoločenské, stravovacie a kúpeľné priestory mali byť umiestnené pod jednou strechou. Vzhľadom na náročnosť novej výstavby, celkovej situácie a chýbajúcemu času, mali hľadať čo najúspornejšie riešenie. Ako najvýhodnejšie preto bolo práve využiť už stojacu budovu Františkovych kúpeľov, v ktorej už boli vybudované potrebné balneoterapeutické zariadenia. Podľa návrhu by vznikol kúpeľný hotel, kde by mal pacient takmer všetko potrebné pod jednou strechou. Chýbajúce liečebné zariadenia, napr. bahnisko, mechanoterapia alebo telocvičňa, by boli dostupné v neďalekom kúpeľnom dome Irma. Náklady na prestavbu, vrátane vybudovania potrebného zázemia, boli pôvodne vyčíslené na 2 000 000 korún. S týmto návrhom sa riaditeľstvo kúpeľov obrátilo na vojenské veliteľstvo v Bratislave. Celá záležitosť sa však príliš dlho prejednávala a to sa v konečnom dôsledku ukázalo ako osudové. Plánovaný vznik Ústavu pre dôstojníkov v Piešťanoch sa nezrealizoval. Zapríčinili to vonkajšie okolnosti. Vojnový konflikt sa blížil ku koncu a zanikla aj Rakúsko-uhorská monarchia. Vznik nového štátneho útvaru, Československej republiky, tak prispel k neuskutočneniu prestavby a opätovnému oživeniu prevádzky Františkovych kúpeľov.

Po skončení 1. svetovej vojny bola budova určitý čas vyradená z prevádzky. Dôvodom bolo značné opotrebovanie a zničenie vnútorného zariadenia vojakmi, ktorí sa tu počas vojny liečili.

Po konsolidácii pomerov a vyriešení najnaliehavejších ťažkostí s chodom kúpeľov sa aktuálnou opäť stala aj otázka Františkovych kúpeľov. Ľudovít Winter chcel využiť pôvodný projekt Ústavu pre dôstojníkov z októbra 1917. Nadstavaním dvoch podlaží a menšou úpravou projektu mal vzniknúť hotel so 120 až 140 posteľami. Na to samozrejme potreboval finančné prostriedky. So žiadosťami o pôžičku však neuspel.

Kúpeľná budova potom síce ešte krátky čas fungovala, ale koncom 20. rokov 20. storočia (pravdepodobne od roku 1927) sa úplne prestala využívať na terapeutické účely. Začala slúžiť ako sklad a neskôr tu boli zriadené ubytovacie priestory pre zamestnancov kúpeľov. V 30. rokoch sa tieto priestory využívali aj na liečbu zvierat. Najmä dostihových koní, nielen z Československa, ale aj zo zahraničia.

Krátko po vzniku Československej republiky v roku 1918 boli Františkove kúpele pomenovaná Ischia. Tento názov sa však neujal. Na zvýšenie atraktívnosti a kvôli prilákaniu klientely sa pravdepodobne okolo roku 1924 prijal názov Kúpele Republika resp. Republikánsky kúpeľ. V povedomí Piešťancov však naďalej pretrvávalo pôvodné pomenovanie Františkove kúpele a to sa na označenie tejto stavby používa dodnes.

Snaha o opätovné sfunkčnenie budovy pre potreby kúpeľných hostí však Ľudovíta Wintera neopúšťala. Koncom 20. a v 30. rokoch 20. storočia pracovali na viacerých návrhoch prestavby architekti František (Franz) Wimmer a Andrej (Andreas) Szőnyi. Z roku 1927 sa zachoval jeden náčrt nadstavby s manzardovou strechou, kde sa mali vytvoriť ubytovacie priestory pre hostí. Podľa neho sa dá predpokladať výrazná prístavba a sčasti aj zmena pôdorysu. Druhý zachovaný návrh rovnakej dvojice architektov pochádza z roku 1935. Ten rátal zhruba so zachovaním pôvodného pôdorysu. V tomto prípade sa nerátalo s obnovou predošlého liečebného účelu, ale budova sa mala preorientovať na ubytovacie a stravovacie zariadenie. Ani tento zámer sa nerealizoval.

V roku 1940 boli piešťanské kúpele zoštátnené a Ľudovít Winter zbavený akéhokoľvek vplyvu na ich ďalší vývoj. Otázka opravy Františkovych kúpeľov sa do popredia opäť dostala začiatkom 50. rokov 20. storočia, už však v podmienkach zmeneného politického systému. Riaditeľstvo Štátnych kúpeľov v Piešťanoch rozhodlo o novom využití budovy. Tá sa mala prestavať a využívať na spoločenské účely pre pacientov. Mala vzniknúť spoločenská sieň s javiskom a potrebnými miestnosťami ako šatne, úschovňa kulís, sociálne zariadenia, umyvárne atď. Plány boli vypracované v novembri 1950 architektom Andrejom Szőnyim a jeho spolupracovníkmi pod hlavičkou Stavoprojektu. Stavba bola prijatá, ale pre pochybenia v zmluvách a časovému posunu sa prestavba nakoniec neuskutočnila.

Už v roku 1952 sa však začalo uvažovať o využití budovy na zdravotnícke účely. Mala byť prestavaná a upravená pre potreby Rehabilitačného ústavu. Napriek vypracovaným plánom a podrobným výmerom prác sa ani prestavba na Rehabilitačný ústav neuskutočnila. Jednou z možných príčin mohla byť aj výška odhadovaných finančných nákladov. Ich investovanie do „starej budovy“ sa asi nezdalo vhodné a radšej sa plánovalo ich využitie na výstavbu nových, moderných balneoterapeutických zariadení. Budova Františkovych kúpeľov tak ostala uzavretá a využívaná najmä ako skladisko. Nakoniec sa rozhodlo o jej celkovej asanácii.

Zbúranie budovy sa uskutočnilo začiatkom roka 1967, aby do otvorenia kúpeľnej sezóny (9. mája 1967) bolo miesto po nich upravené na park. Jej zničenie ochudobnilo Kúpeľný ostrov o jedinečný kus architektúry. Ako jeden z dôvodov asanácie sa často spomína aj narušená statika objektu.

Zbúranie Františkovych kúpeľov komentoval aj Ľudovít Winter vo svojich memoároch. Stručne podotkol, že nikto z kompetentných sa na neho neobrátil a nezaujímal o jeho názor. Pritom podľa neho sa objekt mohol využiť na iné ako liečebné účely, napríklad pre potreby rekreantov, pre ktorých nie je prvoradý liečivý účinok vody, ale oddych a zábava. Podľa neho sa mali „miliónové hodnoty“ zachrániť a využiť a nie „roztrepať na prach“.

Dnes po honosnej budove na pôvodnom mieste nezostala ani stopa. Jej existenciu a zašlú slávu však dokladajú zachované historické pohľadnice, fotografie, publikácie, rôzne písomnosti, suveníry a trojrozmerný model v hlavnej expozícii Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch.

Osudy kúpeľnej budovy s bohatou obrazovou dokumentáciou sú podrobne zmapované v publikácii, ktorú je možné zakúpiť v expozíciách Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch alebo objednať na stránkach múzea www.balneomuzeum.sk

Galéria: